Život Prešova
online
online
Zomrel bývalý francúzsky prezident Jacques Chirac
26.09.2019 Celý región
Paríž
26. septembra (TASR) - Bývalý francúzsky prezident Jacques Chirac
zomrel vo štvrtok vo veku 86 rokov. Informovali o tom agentúra AFP a
denník Le Figaro s odvolaním sa na jeho rodinu.
"Prezident Jacques Chirac zomrel ráno pokojne v kruhu svojej rodiny," uviedol jeho zať Frederic Salat-Baroux.
Chirac bol stredopravicovým politikom, ktorý zastával post hlavy štátu v rokoch 1995 - 2007. V rokoch 1974 - 1976 a 1986 - 1988 bol premiérom a od roku 1977 do roku 1995 pôsobil vo funkcii starostu Paríža.
Neskôr sa však z neho stal zapálený gaullista podporujúci znižovanie daní, privatizáciu služieb, voľný trh a tvrdé bezpečnostné opatrenia. Bol členom gaullistickej strany, ktorá mnohokrát zmenila svoj názov a od roku 1976 pôsobí ako Združenie pre republiku (RPR), na ktorej vzniku má svoj podiel.
Študoval na prestížnom Inštitúte politických štúdií (1954-57) v Paríži a jeden semester absolvoval na Harvardovej univerzite v USA. Po skončení štúdia na Škole národnej administratívy v roku 1959 vstúpil do služieb štátu ako člen kabinetu premiéra Georgesa Pompidoua na poste poradcu pre otázky Alžírska. Neskôr pôsobil ako štátny tajomník viacerých ministerstiev: v rokoch 1967-68 na ministerstve sociálnej starostlivosti a v období rokov 1968-71 na ministerstve hospodárstva a financií.
Smrť Charlesa de Gaulla mu v roku 1969 otvorila cestu do Elyzejského paláca. V rokoch 1971-72 pracoval ako minister v úrade premiéra pre styk s parlamentom. V roku 1972 sa stal ministrom poľnohospodárstva a od roku 1974 viedol ministerstvo vnútra a bol poverený prípravou prezidentských volieb, ktoré sa mali konať o dva roky neskôr, avšak náhla smrť Georgesa Pompidoua ich urýchlila.
Víťazom predčasných prezidentských volieb sa v roku 1974 stal Valéry Giscard d'Estaing a premiérom francúzskej vlády Jacques Chirac. Ten však po vnútorných nezhodách v roku 1976 dobrovoľne z postu odstúpil.
V rokoch 1977-95 bol Chirac starostom Paríža. Presadzoval programy starostlivosti o starých, chorých a slobodné matky, čo mu prinieslo vysokú popularitu a moc. V roku 1979 sa stal poslancom Európskeho parlamentu (EP).
V prezidentských voľbách prvýkrát kandidoval v roku 1981. Vyhral ich však Francois Mitterrand, ktorý si ho vybral za svojho premiéra. Bol to historický krok, pretože vo Francúzsku dovtedy nevládli premiér a prezident, ktorí by pochádzali z odlišných krídel politického spektra. Chirac sa staral predovšetkým o domácu politickú scénu a Mitterrand mal na starosti medzinárodné dianie.
Druhý pokus o prezidentské kreslo mu v roku 1988 opäť nevyšiel, porážka ho čakala v druhom kole. Ostal naďalej starostom Paríža.
Za prezidenta ho zvolili 17. mája 1995. Vo svojom volebnom programe sľuboval zníženie daní a vytváranie pracovných miest. Celý svet na seba upozornil tým, že povolil testy atómových zbraní v Tichomorí, no pod tlakom voličov od toho musel o rok neskôr upustiť.
Ako prezident v roku 1997 rozpustil parlament a vyhlásil predčasné parlamentné voľby. Jeho Hnutie za republiku v nich utrpelo prehru a zvyšné strany ho donútili prijať za premiéra Lionela Jospina, ktorý pochádzal z opozície. Zostalo to tak na nasledujúcich päť rokov. Toto usporiadanie ho ako prezidenta pripravilo o mnoho právomocí, zostala mu právomoc rozhodovať len v zahraničnej a vojenskej politike.
Na druhé volebné obdobie v úrade hlavy štátu bol zvolený 5. mája 2002, keď mal v predvolebnej kampani za oponenta kontroverzného politika Jeana-Marie Le Pena a v predvolebnej kampani Chiraca dokonca postrelili, pravdepodobne za jeho dôsledné vystupovanie proti Le Penovmu extrémizmu.
Hoci jeho pôsobenie na poste prezidenta nebolo práve úspešné - jedna z najvyšších nezamestnaností v rámci Európskej únie či niekoľko obvinení z korupcie na parížskej radnici, pre ktoré ho obvinili z podozrenia na trestný čin defraudácie - Chiraca vnímali ako hlavného odporcu voči vojne v Iraku. Spolu s vtedajším nemeckým kancelárom Gerhardom Schröderom a ruským prezidentom Vladimirom Putinom vyzývali na diplomaciu miesto vojenského zásahu, čo mu prinieslo sympatie francúzskej verejnosti a kritiku zo strany Spojených štátov. Po 12 rokoch v prezidentskom úrade nemal záujem o tretí mandát. Právomoci hlavy štátu odovzdal 16. mája 2007 Nicolasovi Sarkozymu.
Zdravotný stav Chiraca sa po odchode z prezidentského kresla rapídne zhoršil. Zaviazal sa, že nebude poskytovať nijaké politické vyhlásenia. Tento sľub porušil iba raz, v roku 2011, keď sa zmienil o možnej podpore prezidentského kandidáta socialistov Francoisa Hollanda.
Exprezidenta Chiraca odsúdili v decembri 2011 za korupciu na dva roky podmienečne. Korupčný proces sa týkal nelegálneho financovania jeho konzervatívnej strany začiatkom 90. rokov 20. storočia, keď bol starostom Paríža. Chirac, ktorý sa pre zdravotné ťažkosti na vynesení rozsudku nezúčastnil, bol vôbec prvým súdne stíhaným francúzskym prezidentom.
Jacques Chirac je nositeľom Veľkého kríža Národného radu za zásluhy a Radu za umenie a literatúru.
"Prezident Jacques Chirac zomrel ráno pokojne v kruhu svojej rodiny," uviedol jeho zať Frederic Salat-Baroux.
Chirac bol stredopravicovým politikom, ktorý zastával post hlavy štátu v rokoch 1995 - 2007. V rokoch 1974 - 1976 a 1986 - 1988 bol premiérom a od roku 1977 do roku 1995 pôsobil vo funkcii starostu Paríža.
Profil zosnulého bývalého francúzskeho prezidenta Jacquesa Chiraca
Jacques René Chirac sa narodil 29. novembra 1932 v Paríži. V mladosti inklinoval skôr k ľavicovému politickému spektru, čo ho ako 18-ročného viedlo k tomu, že sa podpísal pod Štokholmskú výzvu proti jadrovému zbrojeniu.Neskôr sa však z neho stal zapálený gaullista podporujúci znižovanie daní, privatizáciu služieb, voľný trh a tvrdé bezpečnostné opatrenia. Bol členom gaullistickej strany, ktorá mnohokrát zmenila svoj názov a od roku 1976 pôsobí ako Združenie pre republiku (RPR), na ktorej vzniku má svoj podiel.
Študoval na prestížnom Inštitúte politických štúdií (1954-57) v Paríži a jeden semester absolvoval na Harvardovej univerzite v USA. Po skončení štúdia na Škole národnej administratívy v roku 1959 vstúpil do služieb štátu ako člen kabinetu premiéra Georgesa Pompidoua na poste poradcu pre otázky Alžírska. Neskôr pôsobil ako štátny tajomník viacerých ministerstiev: v rokoch 1967-68 na ministerstve sociálnej starostlivosti a v období rokov 1968-71 na ministerstve hospodárstva a financií.
Smrť Charlesa de Gaulla mu v roku 1969 otvorila cestu do Elyzejského paláca. V rokoch 1971-72 pracoval ako minister v úrade premiéra pre styk s parlamentom. V roku 1972 sa stal ministrom poľnohospodárstva a od roku 1974 viedol ministerstvo vnútra a bol poverený prípravou prezidentských volieb, ktoré sa mali konať o dva roky neskôr, avšak náhla smrť Georgesa Pompidoua ich urýchlila.
Víťazom predčasných prezidentských volieb sa v roku 1974 stal Valéry Giscard d'Estaing a premiérom francúzskej vlády Jacques Chirac. Ten však po vnútorných nezhodách v roku 1976 dobrovoľne z postu odstúpil.
V rokoch 1977-95 bol Chirac starostom Paríža. Presadzoval programy starostlivosti o starých, chorých a slobodné matky, čo mu prinieslo vysokú popularitu a moc. V roku 1979 sa stal poslancom Európskeho parlamentu (EP).
V prezidentských voľbách prvýkrát kandidoval v roku 1981. Vyhral ich však Francois Mitterrand, ktorý si ho vybral za svojho premiéra. Bol to historický krok, pretože vo Francúzsku dovtedy nevládli premiér a prezident, ktorí by pochádzali z odlišných krídel politického spektra. Chirac sa staral predovšetkým o domácu politickú scénu a Mitterrand mal na starosti medzinárodné dianie.
Druhý pokus o prezidentské kreslo mu v roku 1988 opäť nevyšiel, porážka ho čakala v druhom kole. Ostal naďalej starostom Paríža.
Za prezidenta ho zvolili 17. mája 1995. Vo svojom volebnom programe sľuboval zníženie daní a vytváranie pracovných miest. Celý svet na seba upozornil tým, že povolil testy atómových zbraní v Tichomorí, no pod tlakom voličov od toho musel o rok neskôr upustiť.
Ako prezident v roku 1997 rozpustil parlament a vyhlásil predčasné parlamentné voľby. Jeho Hnutie za republiku v nich utrpelo prehru a zvyšné strany ho donútili prijať za premiéra Lionela Jospina, ktorý pochádzal z opozície. Zostalo to tak na nasledujúcich päť rokov. Toto usporiadanie ho ako prezidenta pripravilo o mnoho právomocí, zostala mu právomoc rozhodovať len v zahraničnej a vojenskej politike.
Na druhé volebné obdobie v úrade hlavy štátu bol zvolený 5. mája 2002, keď mal v predvolebnej kampani za oponenta kontroverzného politika Jeana-Marie Le Pena a v predvolebnej kampani Chiraca dokonca postrelili, pravdepodobne za jeho dôsledné vystupovanie proti Le Penovmu extrémizmu.
Hoci jeho pôsobenie na poste prezidenta nebolo práve úspešné - jedna z najvyšších nezamestnaností v rámci Európskej únie či niekoľko obvinení z korupcie na parížskej radnici, pre ktoré ho obvinili z podozrenia na trestný čin defraudácie - Chiraca vnímali ako hlavného odporcu voči vojne v Iraku. Spolu s vtedajším nemeckým kancelárom Gerhardom Schröderom a ruským prezidentom Vladimirom Putinom vyzývali na diplomaciu miesto vojenského zásahu, čo mu prinieslo sympatie francúzskej verejnosti a kritiku zo strany Spojených štátov. Po 12 rokoch v prezidentskom úrade nemal záujem o tretí mandát. Právomoci hlavy štátu odovzdal 16. mája 2007 Nicolasovi Sarkozymu.
Zdravotný stav Chiraca sa po odchode z prezidentského kresla rapídne zhoršil. Zaviazal sa, že nebude poskytovať nijaké politické vyhlásenia. Tento sľub porušil iba raz, v roku 2011, keď sa zmienil o možnej podpore prezidentského kandidáta socialistov Francoisa Hollanda.
Exprezidenta Chiraca odsúdili v decembri 2011 za korupciu na dva roky podmienečne. Korupčný proces sa týkal nelegálneho financovania jeho konzervatívnej strany začiatkom 90. rokov 20. storočia, keď bol starostom Paríža. Chirac, ktorý sa pre zdravotné ťažkosti na vynesení rozsudku nezúčastnil, bol vôbec prvým súdne stíhaným francúzskym prezidentom.
Jacques Chirac je nositeľom Veľkého kríža Národného radu za zásluhy a Radu za umenie a literatúru.
www.ZIVOTPO.sk
